Človek je tvor spoločenský. V každom z nás drieme túžba po spoločnosti iných ľudí. Malá kopa pýta viac. Inak by sa civilizácia neudržala.
Možností spolčovania sa je nepreberné množstvo. Nie všetky sú vhodné pre každého. Prirodzené, dané prírodou, aj neprirodzené, vytvárané nevyhnutnosťou, nie všetky sú už objavené. S rozmachom digitalizácie nastupuje virtualizácia, množstvo činností prenášame na počítače a umelú inteligenciu. Tá sa zatiaľ len učí a poslúcha, no už teraz pomáha rozvíjať vedomie a mobilitu človeka, operuje na operačných sálach, opravuje poškodenú reťazce DNA, ale aj bojuje na bojiskách. Je len otázkou času, až sama vymyslí, ako s nami naloží. Našťastie, zatiaľ ani všetky počítače sveta nemajú také schopnosti, ako jediný mozog človeka. Dokedy?
Dnes sme otrokmi mocných narcisov. Pokiaľ sa spoločnosť nezobudí, nepripraví na riziká doby, buď sa sami zničíme alebo z našich pokolení budú otroci nášho diela, umelej inteligencie. Čoraz viac vedomia prenášame do algoritmov, vdychujeme život neživej technológii. Táto hra na bohov sa nám stáva Matrixom.
Riziko je vždy a predovšetkým v miere užitého. Nastaviť ideu nestačí, ak nie sú pevne zakotvené mantinely. Vchádzame do nového svetového poriadku, spoločnosť obraciame na ruby. Potierame odveké zákony, pevne dané prírodou a vesmírom. Chuť odmeny nebude sladká, ani príjemná.
Budovať spoločnosť je ako prechádzka mínovým poľom. Všade číhajú ukryté nástrahy duality. Miriády možností zvratu, o ktorých sme ani netušili, potvrdzujú Murphyho zákony, čo sa pokaziť môže, aj sa pokazí. Entropia, všadeprítomná sila univerza, všetko recykluje, pokiaľ inteligentný zámer nerozhodne inak. Koho zámer? Plán univerza nepoznáme, Božie cesty sú nevyspytateľné a ak nebudeme pozorní k znameniam času, zámery človeka prevezme AI a ďalej nás to už trápiť nemusí.
Znameniami každej dnešnej je zmena. Pre každú dobu sú zmeny ohromujúce vo všetkom, čo dokážeme zmyslami vnímať. Pravdepodobne, aj v tom, čo vnímať nedokážeme. Prírodné katastrofy a vojny ničia dielo človeka po celom svete. Pud sebazáchovy nás opantáva strachom z budúcnosti, bojíme sa každý po svojom, zatiaľ čo spoločnosť sa rozpadáva. Rozdielnosť myslenia priamo vplýva na správanie sa ľudí a spoločnosť rozdeľuje.
Tí, čo sú pozorní k znameniam doby sú osihotení v dave, navzájom o sebe ani nevedia, no čosi ich núti hľadať navzájom. Objavujú spôsoby ako na seba upozorniť ďalších vnímavých ľudí, v snahe zjednotiť svoje zámery v spoločnom úsilí. Ťažko sa rozobrať v dave spoločnosti, plnej mystifikácií a nástrah.
Kde, kto vymyslí fúrik, ohromí pár nadšencov, ktorí ho potom musia tlačiť. Nie všetci, kreativitou obdarení sú skutočnými čitateľmi znamení času. Mnohí len napodobujú prorokov a hrajú sa na vodcov. Autokratické spoločnosti, vedené feudálnymi bohmi, či rôznymi vodcami a vševedkami, zaostali v stredoveku. Doba dáva príležitosť na prebudenie spiacich, k nachádzaniu cesty k sebe, aby mohol vzniknúť plán prípravy na výzvy času. Nestačí idea, kritika súčasnosti. Nestačí len hlásať lepšie prísľuby budúcnosti, málo je nachádzať, podstatou je riešenia realizovať. Dôležitý je cieľ a spôsob, prijateľný pre udržateľnú spoločnosť.
Tí, čo len chrlia strach a hrôzu, stavajúc sa nado všetkých, to asi nebudú tí praví proroci. Rôzni guru, obdarení o trochu širším myslením, než stúpenci ich učenia, ba až mučenia, už mali byť minimálne nesmrteľní, podľa kázaní ich pravdy. No, sú to len ľudia, ako my. Podliehajú zubu času, nakoniec zomierajú tiež.
Naopak, každý z nás si je najlepším prorokom, ak počúva svoje vnútro, otvorí srdce, bránu k svojmu vedomiu a zosúladí svoje ego s potrebami spoločnosti.
Nie je možné prebudiť celý svet naraz. Najprv sa musia pospájať už prebudení a spoločne nájsť univerzálny spôsob, ako prebudiť aj ostatných, bez zbytočných škôd.
Osvedčilo sa brať si príklady z prírody. Život vzniká vytvorením prvej bunky, tie sa musia klonovať a spájať do zmysluplných celkov. Nemožno vytvoriť zdravé telo z ničoho. Očakávanie úspechu zakladaním veľkých, celoštátnych, či nadnárodných spoločenstiev a nemať členov, je márne.
To prvé, čo sa musí spraviť je spájať prebudených, tie základné bunky spoločnosti. Vytvoriť platformu pre ich zhromažďovanie a pravidlá, vedúce k harmónii medzi nimi. Vzniknutá synergia, súbeh a zreťazenie, to sú tie povestné Svätoplukove prúty, dávajúce spôsob prebúdzania a dobré ráno pre spiacich. Až tak možno rozširovať svoje rady. Rozptyľovať sa na príliš veľkom území, je však zdĺhavé, možno snaha márna. Najvhodnejším priestorom pôsobenia je tam, kde práve ste. V prostredí svojho pôsobenia medzi ľuďmi.
Ani tie najkrajšie ideály nemožno realizovať bez ľudí, ktorých prebudenie sa stane dôkazom správnosti myšlienky samotnej. Práve preto sú spiaci takí dôležití a nie bezcenní, ako fabulujú falošní proroci. Len zjednotení prebudení môžu úspešne pôsobiť medzi spiacimi a jedine spoločne sa možno vydať na cesty za ideálmi. &Prvým krokom je Dobré ráno. Inak, osihotených prebudených nakoniec premôže únava, až znovu zaspia tiež. Dôsledky sú známe z histórie. Koľko krát už civilizácie vznikali a zanikali. No z prachu popola svojho znovu povstali, pretože matka príroda to umožnila. Len čo vyčistila ten chliev, ktorí po sebe zanechali, dala vzniknúť novej civilizácii a postaviť svoje, nové dielo na troskách predkov.
