Vážení seniori,

V dobe veľkého resetu, kedy ide predovšetkým o odstránenie tej časti ľudstva, ktorá nie je v záujme mocných, u nás najviac trpia seniori.

“Homo homini lupus!
Človek, človeku vlkom!”

Žiaden národ, ktorý si nectí svojich predkov, nezaslúži si byť. A tak to vyzerá, že už patríme akejsi štvrtej ríši a Slovensko nám už nie je drahé. To tu už predsa bolo.

Celý svoj život sme odovzdali rodine, potomkom, štátu. Je najvyšší čas priznať si, že pokiaľ sa o seba znovu nepostaráme sami, budeme za obeť politikov, nesváru a hanby. Spoliehať dnes na štát, to je to isté ako samovražda. Ako kráčať v zástupoch do riavy, pretože tak sa to patrí, poslušní vrchnosti a v rešpekte k nariadeniam, dovolíme, aby legálne zabíjali nielen nás, naše deti, ale aj deti našich detí a ich deti zadlžujú, až do posledných pokolení.
Napokon bude, že sme tu vlastne ani neboli, nikto z nás nežil, žiadne prínosy pre spoločnosť nevytvoril. V prach sa obráti odkaz našich otcov a svet na Slovensko zabudne.

Nuž ale, k veci

Je zbytočné vyprosovať sa, klopkať na dvere politikov. Politici sa menia, od volieb, k voľbám a seniori sú na tom horšie a horšie.

Nezaslúžime si rolu žobrákov, pokorne a na kolenách prosiacich.
Vzchopme sa a hlasom rozumu, svojim životom dajme zaznieť múdrosti a skúsenosti, nech žiadne naše dieťa nemusí prepadnúť sitom predátorov.
Je najvyšší čas vrátiť sa k občianskej spoločnosti, k princípom rodiny a vzájomnej spolupráce, k hodnotám človeka.
Ži a nechaj žiť!
Odpradávna, “starešinom” sa nemohol stať tovariš preto, lebo ešte nebol zrelý k ochrane rodiny. Tovariši, plní emócií, zomierajú v nezmyselných vojnách politických zlyhaní, starci sa prizerajú a plačú.
Našou úlohou nie je žobrať o to, čo vám právom patrí, ani plakať nad osudom, ale v úcte k vlastnému životu, vynaloženému potu a preliatej krvi, vo vedomí si zmyslu života, chrániť princípy ľudskosti, ktoré nedovolia vlkom trhať dielo života a telá našich detí.
Našou úlohou je zaslúžiť si rešpekt a úctu pokolení. Nestačí vyžadovať, hanbou je žobroniť. Teraz prichádza skúška života, “exámeny” schopnosti žiť, a nie prežívať ako zver.
Históriu píšu víťazi, ale život našim deťom sme dali my!!!
Svet sa nezaobíde bez života, život potrebuje stravu. Akú poživeň sme to nachystali našim pokoleniam?
Život nepotrebuje vojny, ani politiku a už vôbec nie také peniaze, ktoré živia zisk a nadbytok. Pravda, pokiaľ nie sme zvermi. Len zvery potrebujú korisť.
Človek potrebuje človeka, lásku, súcit, spolupatričnosť, solidaritu, vzájomnú spoluprácu, ale aj reciprocitu, či ocenenie a úctu. Človek je tvor spoločenský.

Na Slovensku sú desaťtisíce, ba státisíce seniorov, ktorí len prežívajú a ich útechou je prežívanie v očakávaní blízkeho konca svojho utrpenia. Stačí pomyslieť na deti, vnúčatá a biedou sužovaný dôchodca si praje rýchlu smrť. Práve o to usiluje táto doba a moc peňazí. Práve toto je našou skúškou. My túto dobu žijeme, na nás je odpoveď!
Stačí si uvedomiť rozdiel medzi tým čo je cisárove a čo patrí nám. Žiaden cisár nepadol z neba, ale z našej krvi. Tak sme zodpovední aj za jeho činy. Skúste si spočítať, koľko peňazí ste zo svojej mzdy odviedli tomuto štátu a prispievali na ňu aj vaši zamestnávatelia. Koľko z toho vám dnes dávajú? Žobračenky!

Čo teraz?

Toľko rokov nás decimovali mocipáni, dnes politici a peniaze, až sme im uverili, že jedine oni sú tu na to, aby urobili nápravu. To je ale lož a nehanebnosť, ktorou nás masírujú desaťročia!
Sme tu, aby sme spoločne našli riešenie a jedno z nich bude to, čo funguje univerzálne a overené bolo v každej civilizovanej spoločnosti.
Ráno sa zobudím a poďakujem za ďalší deň a hneď viem, koľko je toho, čo ešte spraviť môžem.

“Morituri te salutant!
Idúci na smrť, Ťa zdravia!”

Takto sa zdravili gladiátori, aj rímske légie, idúcky do boja. Vedomí si neodvratného, s hrdosťou a odhodlaním vykročme aj my. Čo sa nám už môže stať, ak náš hlas zaznie práve tam, kde ho je treba? Teraz je ten pravý čas!

V prvom rade, poďme k referendu 21. januára 2023!

Kde?

Nuž v prvom rade v našich rodinách, u nás doma.
Psí hlas do neba nedôjde.
Podajme si ruky, odpustime si navzájom a spýtajme sa, ako ešte môžeme byť nápomocní.
Nárokom doby na dôchodcu je:
“Daj, daj, daj!”.
Lenže my sme tu už na dne a to dno možno preraziť len cez naše mŕtvoly.

Ukážme príklad našim pokoleniam, aby aj oni vedeli čítať príznaky času. Spojme svoje srdcia, podajme si ruky a urobme konečne to, o čo nás naša slovanská krv žiada, k čomu sme predurčení. Spojme svoju snahu pre jeden cieľ, za život. Slovensku len Slovák prinesie jednu z takýchto príležitostí.
Obnoviť spolupatričnosť, svojprávnosť, udržateľnosť Slovenska, využitím toho najlepšieho, čo v nás je.
Zobuďme sa!

Príďme všetci k referendu a slobodne sa vyjadrime. Ale, Všetci.
Na to netreba politikov, ani peňazí.

“Dum spiro spero.
Pokiaľ dýcham, dúfam”

Doprajme si zaslúženého Slovenska pre Slovákov a našich hostí. Svojim hlasom sa jasne vyjadrime v referende a tak spoločne oslávme 30. výročie našej republiky.